Everest ultrabehu

	Z ľava: Rainald, Srdjan, Stutisheel, dole Róbert, Abichal, Suprabha, Pranab, George, pán, ktorý nás navštevoval, Trishul, Rathin, Tsvetan a ja

         Hneď od začiatku preteku som sa snažil udržať si radosť. Všetky ťažkosti, bolesť a ostatné veci som sa snažil brať nie ako niečo zlé, ale ako skúsenosti, ako súčasť tohto preteku. Na piaty deň preteku som začal mať problémy s členkom. Bolo to pravdepodobne spôsobené tvrdým betónom, po ktorom sme bežali, a teniskami, ktoré som používal. Počas dňa som mohol aspoň chodiť. Ale večer to začalo byť veľmi bolestivé. Na šiesty deň som bol schopný urobiť len 62 kôl (53 km). Na siedmy deň som do 18:00 hod. urobil 50 kôl, a potom začal byť ten členok taký bolestivý, že bolo skoro nemožné naň stúpiť. Do 21:00 hod. som spravil len 8 kôl, čo je asi 7 km. Toto bol pre mňa najťažší deň preteku. Stále som sa snažil si udržať radosť v srdci, ale ten členok ma tak bolel, že som sa nedokázal sústrediť na nič iné. Bolo to so mnou naozaj zlé. Večer počas svojej meditácie som sa pýtal: „Aký význam má tento pretek, keď nedokážem cítiť žiadnu radosť, len bolesť?“ Ráno prišiel doktor, aby sa na ten členok pozrel. Bol to mladý doktor, ktorý nemal žiadne skúsenosti s takýmto druhom pretekov. Takže mi oznámil, že by som už nemal ďalej pokračovať. Mal by som ostať niekoľko dní v posteli, nechodiť a už vôbec nie behať. A vtedy som sa rozhodol. Chcem pokračovať, pokiaľ budem schopný aspoň chodiť. A to som mu aj povedal. Ale rozhodol som sa tiež pre niečo iné. Už nebudem chodiť. Budem bežať aj cez bolesť. Buď sa ten členok úplne zosype, alebo sa vylieči! Za niekoľko hodín bolesť úplne zmizla a ja som mohol urobiť v ten deň 100 kôl (88 km). Opuch z členka zmizol za niekoľko dní. Vedel som, že to bola len milosť Najvyššieho, ktorá vyliečila môj členok. Milosť Najvyššieho je nekonečne silnejšia ako celá medicínska veda dohromady. Od tohto dňa som bol schopný urobiť 100 kôl denne až skoro do polovice preteku.

        Po asi dvoch týždňoch som začal mať iný druh problémov. Tenisky. Pred pretekom mi vraveli, že budem potrebovať asi 10 párov tenisiek. Ale zvyčajne sú tieto čísla prehnané. Takže som predpokladal, že 7 alebo 8 párov mi bude stačiť. Pred pretekom som mal 6 párov. Ale kvôli tomu problému s členkom som 3 páry musel vyradiť, pretože tie mi spôsobovali ten problém. A kvôli novému betónu, ktorý položili nedávno a ktorý bol drsný ako brúsny papier, sa tenisky drali oveľa rýchlejšie, ako mohol hocikto predpokladať. Vďaka môjmu bežeckému štýlu a mojej hmotnosti mi jeden pár tenisiek vydržal iba 4 dni. Po 4 dňoch bola podrážka kompletne zodratá. Po prvých dvoch týždňoch sme ja, Pranab a Róbert minuli takmer všetky peniaze a začali sme drať posledné tenisky. A to bolo pred nami ešte pár tisíc kilometrov. Takže sme sa rozhodli poslať e-mail našim priateľom v Čechách a na Slovensku s prosbou o pomoc. Od začiatku preteku sme od nich dostávali každý deň veľké množstvo e-mailov. Naozaj sme mohli cítiť ich jednotu s nami. Každý deň nám trvalo aj vyše pol hodiny, kým sme ich všetky prečítali a boli sme im za ne naozaj vďační. Ale aj tak sme boli naozaj prekvapení, keď sa za tri dni vyzberalo 3300$!!! To bolo oveľa viac, ako sme očakávali a dokonca viac, ako sme potrebovali. Ich jednota s nami nám naozaj zachránila pretek. Peniaze sme dostali, ale moje problémy s teniskami pokračovali. Používal som tenisky Assics model GT2100 číslo 13 a šírku 4E. Ale takéto sme v celom New Yorku nemohli zohnať. Možno sme ich všetky vykúpili, pretože rovnaký model a číslo používali ešte Rainald a Rathin. Takže Sandhani, jeden z riaditeľov preteku, ich pre mňa objednal až z Kalifornie, ale trvalo ešte týždeň kým dorazili. Preto som nasledujúcich 7 dní musel behať v teniskách, ktoré už nemali žiadnu podrážku. Vedel som, že robím všetko, čo môžem, a výsledok je v rukách Najvyššieho. Ale moje nohy vydržali aj týchto 7 dní a ja som mohol pokračovať v nových teniskách.

	Pranab, Róbert,  ja a našich 37 párov zodratých tenisiek. Mojich bolo 14.